Jób 37:1–24
37 Srdce mi z toho prudko búši,ide mi z hrude vyskočiť.
2 Pozorne načúvajte burácaniu jeho hlasu,hrmeniu, ktoré vychádza z jeho úst.
3 Necháva ho znieť pod celým neboma vysiela blesky+ až do končín zeme.
4 Po nich počuť dunenie.
Hrmí svojím majestátnym hlasom,+a kým jeho hlas znie, blesky neustávajú.
5 Boh udivuje svojím hromovým hlasom,+koná veľké veci, ktoré sú nad naše chápanie.+
6 Snehu hovorí: ‚Padaj na zem,‘+a hustému dažďu: ‚Prudko sa lej.‘+
7 Zastavuje prácu všetkých ľudí,*aby každý spoznal jeho dielo.
8 Divá zver zalieza do skrýša nevychádza z brlohov.
9 Víchrica vyráža zo svojej komnaty+a severák prináša chlad.+
10 Boh len dýchne a vznikne ľad,+zamŕzajú šíre vody.+
11 Oblaky napĺňa vlahou,v mračnách rozsieva blesky.+
12 Krútia sa a víria, ako im rozkáže,na povrchu celej* zeme plnia jeho príkazy.+
13 Zosiela ich, buď aby trestal,+ alebo zavlažil zemči prejavil vernú lásku.+
14 Počúvaj, Jób,
zastav sa a uvažuj o obdivuhodných Božích dielach.+
15 Vieš, ako Boh riadi oblaky*a ako z nich necháva šľahať blesky?
16 Chápeš, ako sa oblaky držia na oblohe?+
To sú obdivuhodné diela toho, ktorý má dokonalé poznanie.+
17 Prečo sa tvoj odev rozhorúči,keď južný vietor upokojuje zem?+
18 Môžeš tak ako on vytepať* oblohu,+pevnú ako kovové zrkadlo?
19 Pouč nás, čo mu máme povedať,lebo tápeme v tme a nevieme, ako odpovedať.
20 Treba mu ohlásiť, že s ním chcem hovoriť?
Či niekto povedal niečo, čo by sa mal dozvedieť?+
21 Veď ľudia ani nevidia svetlo,*hoci jasne žiari na oblohe,kým nezafúka vietor a neodoženie mraky.
22 Zo severu preniká zlatistý jas,Boží majestát+ vzbudzuje bázeň.
23 Pochopiť Všemohúceho je nad naše sily.+
Oplýva nesmiernou mocou+a nikdy nekoná v rozpore s právom+ a spravodlivosťou.+
24 Preto sa ho ľudia majú báť.+
Nikto, kto je múdry vo vlastných očiach, si nezíska jeho priazeň.“+
Poznámky pod čiarou
^ Dosl. „Zapečaťuje ruku každého človeka“.
^ Al. „obývanej; úrodnej“.
^ Al. „rozkazuje oblakom“.
^ Al. „rozprestrieť“.
^ Čiže slnko.
