Mojžiš — skutočná osoba alebo mýtus?
MOJŽIŠ sa narodil v tieni smrti. Jeho ľud bol skupinou nomádskych rodín, ktoré sa so svojím otcom Jakobom, čiže Izraelom, usadili v Egypte, aby unikli pred smrťou hladom. Desaťročia žili v pokoji so svojimi egyptskými susedmi. Ale potom došlo k zlovestnej zmene. Uznávaná historická správa hovorí: „Nad Egyptom [povstal] nový kráľ... A tak povedal svojmu ľudu: ‚Hľa, ľud synov Izraela je početnejší a mocnejší ako sme my. Poďme, konajme chytrácky s nimi, aby sa nemnožili.‘“ Čo Egypťania plánovali urobiť? Chceli mať populáciu Izraelitov pod kontrolou, a preto ich „tyransky zotročili“ a hebrejským pôrodným babám prikázali, aby usmrtili každého chlapca, ktorému pomôžu na svet. (2. Mojžišova 1:8–10, 13, 14) No vďaka odvahe pôrodných báb, ktoré odmietli poslúchnuť príkaz, Izraelitov stále pribúdalo. Preto faraón vydal nariadenie: „Každého novonarodeného syna máte hodiť do rieky Níl.“ — 2. Mojžišova 1:22.
Jedni izraelskí manželia, Amram a Jochebed, „[sa] nebáli kráľovho nariadenia“. (Hebrejom 11:23) Jochebed porodila syna, ktorý bol neskôr opísaný ako „krásny pred Bohom“. * (Skutky 7:20) Je možné, že nejakým spôsobom rozpoznali, že dieťa má Božiu priazeň. V každom prípade odmietli nechať dieťa usmrtiť. Rozhodli sa, že ho budú ukrývať, hoci tým vystavili nebezpečenstvu svoj vlastný život.
Po troch mesiacoch už rodičia nemohli Mojžiša ďalej skrývať. A preto bolo nutné niečo urobiť. Jochebed položila dieťatko do papyrusovej truhlice a pustila ho po hladine rieky Níl. Nevedomky mu takto umožnila vplávať do dejín! — 2. Mojžišova 2:3, 4.
Sú tieto správy dôveryhodné?
Mnohí dnešní učenci považujú tieto udalosti za vymyslený príbeh. „Skutočnosť je taká,“ píše sa v časopise Christianity Today, „že nebola nájdená ani najmenšia stopa priameho archeologického dôkazu o [rokoch] pobytu detí Izraela v Egypte.“ Hoci možno chýba priamy hmatateľný dôkaz o týchto udalostiach, je tu významný nepriamy dôkaz, že biblická správa je dôveryhodná. Egyptológ James K. Hoffmeier vo svojej knihe Israel in Egypt píše: „Z archeologických údajov jasne vidieť, že do Egypta často chodili národy z Levanty [krajín východného pobrežia Stredozemného mora] najmä v dôsledku problémov s podnebím, ktoré mali za následok sucho... A tak v období približne od roku 1800 do roku 1540 pred n. l. bol Egypt príťažlivým miestom na sťahovanie pre ľudí zo západnej Ázie hovoriacich semitskými jazykmi.“
Okrem toho už dlho sa uznáva, že biblický opis egyptského otroctva je presný. Kniha Moses—A Life uvádza: „Zdá sa, že biblickú správu o útlaku Izraelitov potvrdzuje jedna často zobrazovaná maľba, ktorá sa nachádza v hrobke z čias starovekého Egypta. Táto maľba veľmi detailne zobrazuje, ako skupina otrokov vyrába nepálené tehly.“
Biblický opis malej truhlice, ktorú Jochebed použila, znie takisto vierohodne. Biblia hovorí, že truhlica bola vyrobená z papyrusu, ktorý podľa Cookovho diela Commentary „Egypťania bežne používali na výrobu ľahkých a rýchlych člnov“.
Nie je napriek tomu ťažké uveriť, že by vodca národa nariadil chladnokrvnú vraždu novorodeniatok? Učenec George Rawlinson upozorňuje: „Vraždenie novorodeniatok... bolo veľmi rozšírené v rôznych obdobiach a na rôznych miestach a považovalo sa za bežnú záležitosť.“ V skutočnosti sa človek nemusí veľmi namáhať, aby našiel rovnako hrozivé príklady masových vrážd aj v novej dobe. Biblická správa môže byť znepokojujúca, ale je nanajvýš dôveryhodná.
Prijatý do faraónovej domácnosti
Osud Jochebedinho dieťatka nebol ponechaný náhode. „Položila [truhlicu] do trstiny pri brehu rieky Níl.“ Pravdepodobne to bolo miesto, kde by ju, ako Jochebed dúfala, mohol niekto objaviť. Chodievala sa tam kúpať faraónova dcéra, možno pravidelne. * — 2. Mojžišova 2:2–4.
Malá truhlica nezostala dlho nepovšimnutá. „Keď ju [faraónova dcéra] otvorila, uvidela dieťa, a hľa, chlapec plakal. A tak pocítila k nemu súcit, hoci povedala: ‚To je jedno z hebrejských detí.‘“ Egyptská princezná sa ho teda rozhodla adoptovať. Nech mu jeho rodičia pôvodne dali akékoľvek meno, je už dávno zabudnuté. Dnes je po celom svete známy pod menom Mojžiš, ktoré mu dala jeho adoptívna matka. * — 2. Mojžišova 2:5–10.
No nie je trochu nepravdepodobné, že by si egyptská princezná zobrala také dieťa? Nie, pretože podľa náboženstva Egypťanov boli dobré skutky nevyhnutné na to, aby sa človek dostal do neba. Čo sa týka samotnej adopcie, archeologička Joyce Tyldesleyová poznamenáva: „Egyptské ženy dosiahli rovnosť s egyptskými mužmi. Mali rovnaké zákonné a ekonomické práva, aspoň teoreticky, a... ženy si mohli adoptovať deti.“ Jeden staroveký papyrus o adopcii skutočne opisuje, ako si jedna Egypťanka adoptovala svojich otrokov. Čo sa týka najatia Mojžišovej matky ako dojky, slovník The Anchor Bible Dictionary uvádza: „Mzda Mojžišovej vlastnej matky za jeho dojčenie... pripomína podobné dohody v adopčných zmluvách z Mezopotámie.“
Budú teraz, keď bol Mojžiš adoptovaný, pred ním skrývať jeho hebrejský pôvod ako nejaké nepríjemné tajomstvo? Niektoré hollywoodske filmy to tak vykresľujú. No Písma svedčia o niečom inom. Jeho sestra Mirjam sa šikovne postarala o to, aby ho dojčila vlastná matka Jochebed. Táto zbožná žena určite netajila pred svojím synom pravdu! A keďže v staroveku boli deti dojčené niekoľko rokov, Jochebed mala dostatočnú príležitosť vyučovať Mojžiša o ‚Bohu Abraháma, Izáka a Jakoba‘. (2. Mojžišova 3:6) Takýto duchovný základ mu dobre poslúžil, pretože keď bol odovzdaný faraónovej dcére, bol vyučovaný „v celej egyptskej múdrosti“. Tvrdenie historika Josepha, že Mojžiš dosiahol hodnosť generála vo vojne s Etiópiou, sa nedá overiť. Biblia však hovorí, že „bol mocný v svojich slovách a skutkoch“. * — Skutky 7:22.
Vo svojich 40 rokoch bol Mojžiš pravdepodobne pripravený na to, aby sa zaradil medzi vedúce osobnosti Egypta. Ak by zostal vo faraónovej domácnosti, mohol mať moc a bohatstvo. Odohralo sa však niečo, čo zmenilo jeho život.
Utečenec v Madiane
Jedného dňa Mojžiš „zazrel istého Egypťana, ako bil istého Hebreja z jeho bratov“. Mojžiš sa roky tešil z výhod, ktoré mal ako Hebrej i ako Egypťan. Ale keď videl, ako je jeho brat Izraelita bitý, možno až tak, že mu išlo o život, podnietilo ho to, aby urobil dramatickú voľbu. (2. Mojžišova 2:11) „Odmietol nazývať sa synom faraónovej dcéry a radšej si zvolil zlé zaobchádzanie spolu s Božím ľudom.“ — Hebrejom 11:24, 25.
Mojžiš sa podujal na rýchly čin, ktorého následky už nebolo možné zvrátiť: „Zrazil... Egypťana a skryl ho do piesku.“ (2. Mojžišova 2:12) Nebol to čin človeka „náchylného na náhle výbuchy hnevu,“ ako tvrdí jeden kritik. Bol to pravdepodobne skutok viery — i keď v nesprávnej domnienke — v Boží sľub, že Izrael bude vyslobodený z egyptského otroctva. (1. Mojžišova 15:13, 14) Mojžiš sa možno naivne domnieval, že jeho konanie dá jeho ľudu podnet, aby sa vzbúril. (Skutky 7:25) Na jeho sklamanie ho však ostatní Izraeliti odmietli uznať za svojho vodcu. Keď sa správa o zabití dostala k faraónovi, Mojžiš bol nútený utiecť do exilu. Usadil sa v Madiane a oženil sa so ženou menom Cipora, ktorá bola dcérou nomádskeho náčelníka Jetra.
Za dlhých 40 rokov, keď Mojžiš žil ako jednoduchý pastier, sa jeho nádej, že by sa stal osloboditeľom, vytratila. No jedného dňa odviedol Jetrovo stádo na miesto blízko vrchu Choreb. Tam sa mu zjavil v horiacom kre Jehovov anjel. Predstavte si túto scénu: „Vyvedieš môj ľud, synov Izraela, z Egypta,“ prikázal mu Boh. Ale Mojžišova odpoveď je plná váhania, nesmelosti a neistoty o sebe samom. „Kto som ja,“ zdráha sa, „že by som mal ísť k faraónovi a že musím vyviesť synov Izraela z Egypta?“ Prezradil dokonca, že má defekt, ktorý niektorí filmoví tvorcovia nezobrazili: zjavne mal rečovú chybu. Aký odlišný je Mojžiš od hrdinov starovekých mýtov a legiend! Štyridsať rokov pasenia stád z neho urobilo pokornejšieho a miernejšieho človeka. Hoci Mojžiš si sám sebou nie je istý, Boh je presvedčený, že je vhodný na to, aby bol vodcom! — 2. Mojžišova 3:1–4:20.
Vyslobodenie z Egypta
Mojžiš odchádza z Madianu a prichádza pred faraóna a žiada ho, aby prepustil Boží ľud. Neústupčivý vládca to odmieta urobiť, a preto nasleduje desať pustošivých rán. Pri desiatej rane zomierajú prvorodení v celom Egypte a zlomený faraón posiela Izraelitov preč. — 2. Mojžišova, 5. až 13. kapitola.
Tieto udalosti sú väčšine čitateľov známe. Ale sú historické? Niektorí tvrdia, že táto správa musí byť vymyslená, pretože neuvádza meno faraóna. * No James K. Hoffmeier, ktorý už bol citovaný, upozorňuje, že egyptskí pisári často úmyselne vynechávali mená faraónových nepriateľov. Hoffmeier hovorí: „Historici by určite netvrdili, že vojenská výprava Thutmoseho III. do Megidda sa neodohrala, len preto, že nie sú zaznamenané mená kráľov Kádeša a Megidda.“ Hoffmeier poukazuje na to, že faraón nie je v biblickej správe menovaný z „rozumných teologických dôvodov“. Napríklad tým, že sa tam nespomína faraónovo meno, správa upriamuje pozornosť na Boha, nie na faraóna.
No kritici aj tak odmietajú predstavu rozsiahleho exodu Židov z Egypta. Učenec Homer W. Smith tvrdí, že takýto hromadný presun „by v egyptskej a sýrskej histórii určite zanechal výraznú stopu... Pravdepodobnejšie je, že legenda o exode je prekrútená a fiktívna správa o úteku relatívne malého počtu ľudí z Egypta do Palestíny.“
Je pravda, že o tejto udalosti sa v egyptskej histórii nenašiel žiaden záznam. Ale Egypťania sa nijako nezdráhali meniť historické záznamy, keď pravda mohla byť pre nich trápna alebo bola proti ich politickým záujmom. Keď sa dostal k moci Thutmose III., pokúsil sa úplne vyhladiť pamiatku na svoju predchodkyňu Hatšepsut. Egyptológ John Ray hovorí: „Jej nápisy boli odstránené, jej obelisky obstavané múrom a jej pamätníky upadli do zabudnutia. Jej meno sa v neskorších análoch nevyskytuje.“ Podobné snahy o úpravu alebo zatajenie nepohodlných skutočností sa odohrali aj v našej dobe.
Pokiaľ ide o nedostatok archeologických dôkazov o pobyte v pustatine, musíme pamätať na to, že Židia boli nomádi. Nestavali mestá, nepestovali plodiny. Pravdepodobne za sebou nezanechali nič viac než odtlačky chodidiel. Napriek tomu presvedčivý dôkaz možno nájsť v samotnej Biblii. Zmienky o pobyte v pustatine možno nájsť v celej tejto svätej knihe. (1. Samuelova 4:8; Žalmy 78, 95, 106; 1. Korinťanom 10:1–5) A čo je podstatné, aj Ježiš Kristus podal svedectvo o udalostiach, ktoré sa odohrali v pustatine. — Ján 3:14.
Teda biblická správa o Mojžišovi je nepochybne dôveryhodná a pravdivá. Mojžiš však žil veľmi dávno. Aký vplyv môže mať dnes na náš život?
^ 3. ods. Podľa diela The Expositor’s Bible Commentary (Vykladateľov komentár k Biblii) sa toto vyjadrenie môže vzťahovať nielen na mimoriadne telesné črty dieťaťa, ale aj na „vlastnosti jeho srdca“.
^ 11. ods. Podľa Cookovho diela Commentary kúpanie v Níle „bolo v starovekom Egypte bežným zvykom“. „Níl bol uctievaný ako rieka, ktorá vyteká... z Ozirisa, a jej vodám sa pripisovala nezvyčajná moc dodávať život a plodnosť.“
^ 12. ods. Etymológia tohto mena je medzi učencami predmetom sporov. V hebrejčine Mojžišovo meno znamená „vytiahnutý; zachránený z vody“. Historik Josephus Flavius tvrdil, že meno Mojžiš je zložené z dvoch egyptských slov, ktoré znamenajú „voda“ a „zachránený“. Niektorí učenci v súčasnosti sú takisto presvedčení, že meno Mojžiš je egyptského pôvodu, ale myslia si, že skôr znamená „syn“. Tento argument je však založený na podobnom znení mena „Mojžiš“ a niektorých egyptských mien. Keďže nikto presne nevie, ako starovekí Hebreji alebo Egypťania tieto mená vyslovovali, takéto teórie sú špekulatívne.
^ 14. ods. V knihe Israel in Egypt sa píše: „Zdá sa, akoby celá predstava o tom, že Mojžiš bol vychovávaný na egyptskom dvore, mala znaky legendy. Ale bližší pohľad na kráľovský dvor Novej ríše naznačuje niečo iné. Thutmose III.... začal so zvykom privádzať do Egypta princov podrobených kráľov západnej Ázie, aby boli vyškolení v egyptských spôsoboch... Preto cudzokrajní princovia a princezné neboli na egyptskom dvore ničím nezvyčajným.“
^ 22. ods. Niektorí historici hovoria, že faraónom, ktorý panoval v čase oslobodenia Izraelitov, bol Thutmose III. Iní tvrdia, že to bol Amenhotep II., Ramesse II. a podobne. Pre zmätky v egyptskej chronológii nie je možné s istotou určiť, kto bol týmto faraónom.