Narodila som sa v oblasti Galície na severozápade Španielska, kde moji rodičia mali malú vidiecku farmu. Bola som štvrté z ôsmich detí. U nás doma vždy vládla vrúcna atmosféra. V tom čase bolo v Španielsku bežné, že aspoň jedno dieťa išlo do seminára alebo do kláštora. Z našej rodiny sme tak urobili traja.

Keď som mala 13 rokov, pripojila som sa k mojej sestre, ktorá bola v kláštore v Madride. Prostredie kláštora bolo veľmi neosobné. Priateľstvá tam neexistovali — iba pravidlá, modlitby a sebazapieranie. Skoro ráno sme sa zišli v kaplnke, kde sme mali rozjímať, no moja myseľ bola často prázdna. Neskôr sme spievali náboženské piesne a išli na omšu. Všetko bolo v latinčine, a tak som prakticky ničomu nerozumela. Mala som pocit, že Boh je príliš vzdialený. Život v kláštore sprevádzalo prísne ticho. Dokonca aj keď som sa stretla s mojou sestrou, mohli sme si povedať len „Zdravas nepoškvrnená Mária“. Bolo dovolené rozprávať sa len po jedle, a to pol hodiny. Bol to obrovský rozdiel oproti tomu, na čo som bola zvyknutá doma! Cítila som sa osamelá a často som plakala.

Hoci som si v kláštore nevytvorila vzťah k Bohu, ako 17-ročná som sa stala mníškou. V podstate som len urobila, čo sa odo mňa očakávalo, ale neskôr som si začala klásť otázku, či si ma Boh naozaj vyvolil pre tento život. Mníšky vravievali, že ak má niekto také pochybnosti, skončí v pekle! No moje pochybnosti pretrvávali. Vedela som, že Ježiš Kristus sa od ľudí neizoloval, naopak, plne sa im venoval — učil ich a pomáhal im. (Matúš 4:23–25) V dvadsiatke som už nevidela žiaden dôvod, prečo byť mníškou. Na moje prekvapenie mi matka predstavená povedala, že ak mám pochybnosti, najlepšie bude, keď odídem. Myslím, že sa bála, že by som mohla ovplyvniť aj ďalšie dievčatá. A tak som z kláštora odišla.

Vrátila som sa späť k rodičom, ktorí mi prejavili veľké pochopenie. Ale v našej dedine nebola žiadna práca, a tak som odišla za bratom do Nemecka. Môj brat bol členom  aktívnej komunistickej skupiny, ktorú tvorili španielski prisťahovalci. Bojovali za práva robotníkov a rovnosť žien. Cítila som sa medzi nimi dobre, a tak som sa stala komunistkou. Rozširovala som propagačné materiály a zúčastňovala sa protestných pochodov. Myslela som si, že robím niečo užitočné. Časom som sa vydala za jedného člena tejto skupiny.

Po nejakom čase som však opäť zažila sklamanie. Mala som pocit, že komunisti sa často nedržia ideí, ktoré hlásajú. Tento pocit ešte zosilnel, keď v roku 1971 niektorí mladí z našej skupiny podpálili španielsky konzulát vo Frankfurte na protest voči diktátorskému režimu v Španielsku. Nepovažovala som to za správny spôsob, ako vyjadriť nespokojnosť.

Po narodení nášho syna som manželovi povedala, že už nebudem chodiť na komunistické schôdze. Bola som veľmi osamelá, lebo nikto z mojich vtedajších priateľov ma so synčekom neprišiel navštíviť. Uvažovala som o zmysle života. Má vôbec zmysel usilovať sa o zmenu spoločnosti?

V roku 1976 mi na dvere zaklopal jeden španielsky manželský pár. Boli to Jehovovi svedkovia a ponúkli mi biblickú literatúru, ktorú som prijala. Na druhej návšteve som na nich spustila spŕšku otázok o utrpení, nerovnosti a nespravodlivosti. Bola som prekvapená, že mi každú otázku zodpovedali z Biblie! S radosťou som súhlasila s biblickým štúdiom.

Spočiatku bol môj záujem čisto intelektuálny. Ale to sa zmenilo, keď sme s manželom začali chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov do sály Kráľovstva. V tom čase sme už mali dve deti. Svedkovia k nám boli veľmi láskaví a vždy nás odviezli do sály. A počas zhromaždení nám pomáhali s deťmi. Títo ľudia mi postupne prirástli k srdcu.

Napriek tomu som stále mala nedôveru k náboženstvám. Rozhodla som sa navštíviť rodinu v Španielsku. Môj strýko, ktorý bol kňazom, sa ma snažil od štúdia Biblie odhovoriť, ale miestni svedkovia mi veľmi pomohli. Na moje otázky mi rovnako ako svedkovia v Nemecku odpovedali z Biblie. A tak som sa rozhodla, že po návrate budem v štúdiu Biblie pokračovať. Hoci môj manžel nechcel ďalej študovať, ja som sa pevne držala svojho rozhodnutia. V roku 1978 som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa.

Presné poznanie biblických právd dalo môjmu životu zmysel a správny smer. Napríklad v 1. Petra 3:1–4 dostávajú manželky radu, aby boli „podriadené vlastným manželom“, prejavovali im „hlbokú úctu“ a rozvíjali si „mierneho ducha, ktorý má veľkú hodnotu v Božích očiach“. Takéto zásady mi pomáhajú byť dobrou manželkou a matkou.

Odkedy som sa stala Jehovovou svedkyňou, ubehlo už 35 rokov. Som šťastná, že môžem patriť do skutočnej duchovnej rodiny a spolu s ňou slúžiť Bohu. A mám radosť, že štyri z mojich piatich detí sa rozhodli rovnako ako ja.