JOZEF stojí za súmraku vo svojej záhrade plnej datľových paliem a iných ovocných stromov. Kochá sa pohľadom na jazierka s vodnými rastlinami. Keď zodvihne zrak, ponad múr vidí faraónov palác. Až sem počuť, ako jeho syn Manaše rozosmieva svojho malého bračeka Efraima. Jozefova manželka s potešením sleduje, ako sa chlapci zabávajú. Jeho srdce zaleje príjemný pocit. Vie, že jeho Boh ho bohato žehná.

Jozef dal svojmu prvorodenému synovi meno, ktorého koreň pochádza zo slova „zabudnúť“. (1. Mojžišova 41:51) Boh ho za posledné roky veľmi požehnal a to istotne utíšilo bolesť, ktorú pociťoval, keď spomínal na domov, na bratov a na svojho otca. Nenávisť jeho starších bratov mu zmenila život na nepoznanie. Pri jednej príležitosti ho napadli, chceli ho zabiť, ale nakoniec ho predali karaváne obchodníkov ako otroka. Odvtedy Jozef zažíval jednu búrlivú zmenu za druhou. Viac ako desaťročie strávil ako otrok a vo väzení — nejaký čas dokonca v okovách. No teraz je po faraónovi druhým najvyššie postaveným mužom v mocnom Egypte! *

Už niekoľko rokov mohol Jozef sledovať, ako sa postupne spĺňa to, čo Jehova predpovedal. Egypt sa tešil zo siedmich rokov hojnosti a Jozef dozeral na uskladňovanie nadbytku egyptskej úrody. Hoci mu jeho manželka Asenata porodila dvoch synov, v mysli sa často vracal k svojej rodine vzdialenej stovky kilometrov — najmä k mladšiemu bratovi Benjaminovi a k svojmu otcovi Jakobovi. Jozef zrejme uvažoval o tom, či sú v poriadku a ako sa im darí. A možno uvažoval tiež o tom, či sú jeho starší bratia stále takí násilní alebo sa už zmenili, prípadne či sa podarí niekedy urovnať naštrbené vzťahy a znovu stmeliť rodinu.

Zažil si niekedy niečo podobné ako Jozef? Ak bol aj v tvojej rodine pokoj narušený žiarlivosťou, neverou či nenávisťou, môžeš sa mnohému naučiť z Jozefovho príkladu viery. Pozrime sa, ako sa situácia napokon vyvinula v jeho rodine.

Jozef mal plné ruky práce a roky plynuli ako voda. Presne ako Jehova predpovedal faraónovi vo sne, po siedmich rokoch nadbytku nastal dramatický obrat — zem prestala rodiť. Zakrátko všetky okolité národy postihol hlad. No v Biblii sa píše, že „v celej egyptskej krajine sa nachádzal chlieb“. (1. Mojžišova 41:54) Je zrejmé, že egyptský ľud mal veľký úžitok z Jozefovho inšpirovaného výkladu snov a z jeho dobrých organizačných schopností.

Egypťania sa mohli cítiť Jozefovi zaviazaní a chváliť ho ako dobrého organizátora. Jozef si však nadovšetko prial, aby všetka chvála za jeho dobrú prácu pripadla Jehovovi. Ak svoje schopnosti a talent dáme pokorne do služieb Bohu, môže nás použiť spôsobom, o akom by sa nám ani nesnívalo.

 Časom aj egyptská krajina začala pociťovať krutosť dlhotrvajúcej neúrody. Keď ľud začal kričať k faraónovi o pomoc, jednoducho im odkázal: „Choďte k Jozefovi. Čokoľvek vám povie, máte urobiť.“ A tak Jozef začal otvárať sýpky, v ktorých boli nahromadené zásoby z rokov bohatej úrody, aby ľuďom umožnil nakúpiť si obilie. (1. Mojžišova 41:55, 56)

No okolité národy to nemali také ľahké. Jozefova rodina, ktorá žila v Kanaane vzdialenom stovky kilometrov od Egypta, trpela hladom. Zostarnutý Jakob sa dopočul, že v Egypte je obilie, a preto sa rozhodol poslať tam svojich synov. (1. Mojžišova 42:1, 2)

Jakob vyslal do Egypta desiatich synov, ale najmladšieho Benjamina si nechal doma. Až príliš dobre si pamätal, čo sa stalo, keď poslal svojho milovaného Jozefa za staršími bratmi. To bolo naposledy, čo ho videl. Starší synovia sa domov vrátili len s Jozefovým dotrhaným a zakrvaveným rúchom, ktoré mu dal otec na znak svojej priazne a lásky, a oznámili otcovi, že Jozefa zožrala divá zver. Jakob bol touto správou zdrvený. (1. Mojžišova 37:31–35)

Jakobovi synovia po dlhej ceste konečne dorazili do Egypta. Keď sa pýtali, kde možno kúpiť obilie, poslali ich k vysokopostavenému úradníkovi menom Cafenát-paneach, čo bolo meno, ktoré dal Jozefovi faraón. (1. Mojžišova 41:45) Rozpoznali bratia, s kým majú do činenia, keď sa s týmto úradníkom stretli? Nie, nemali o tom ani potuchy. Videli pred sebou len mocného egyptského vládcu. Aby dali najavo svoju úctu, „hlboko sa mu poklonili tvárou k zemi“, ako bolo zvykom. (1. Mojžišova 42:5, 6)

A čo Jozef? Ten svojich bratov hneď spoznáva. Navyše keď vidí, ako sa mu klaňajú, razom sa mu vybavuje niečo, čo sa odohralo pred viac ako dvoma desaťročiami. Správa nám hovorí, že „Jozef si okamžite spomenul na sny“, ktoré mu vtedy dal Jehova; prorocké sny o tom, že jeho bratia sa mu budú klaňať — presne ako v tejto chvíli! (1. Mojžišova 37:2, 5–9; 42:7, 9) Čo teraz Jozef urobí? Objíme ich? Alebo sa bude chcieť pomstiť?

Jozef vie, že nesmie konať impulzívne, nech už by jeho pocity boli akokoľvek silné. Jehova bezpochyby viedol udalosti k tomuto neuveriteľnému zvratu, pretože sledoval svoj zámer. Sľúbil Jakobovi, že z jeho potomstva vytvorí mocný národ. (1. Mojžišova 35:11, 12) Ak by boli Jozefovi bratia stále takí násilní, sebeckí a bezcharakterní, mohlo by to mať z dlhodobého hľadiska katastrofálne následky. Okrem toho, ak by teraz Jozef konal unáhlene, mohol by tým narušiť krehké vzťahy v Jakobovej domácnosti a vystaviť Jakoba i Benjamina nebezpečenstvu. Možno uvažoval, či sú ešte vôbec nažive. Jozef  sa rozhodne neodhaliť svoju totožnosť a svojich bratov vyskúšať, či sa zmenili alebo nie. Tak môže zistiť, čo od neho Jehova očakáva.

Pravdepodobne sa nikdy neocitneme v takej nezvyčajnej situácii ako Jozef. No s napätím a spormi v rodine sa v dnešnom svete stretávame bežne. Keď stojíme pred takými problémami, môžeme ľahko skĺznuť k tomu, že sa necháme viesť svojím srdcom a nedokonalými pocitmi. Oveľa múdrejšie je napodobniť Jozefa a snažiť sa rozpoznať, aký je Boží pohľad na riešenie takejto situácie. (Príslovia 14:12) Pamätajme však, že hoci je dôležité snažiť sa o pokoj v rodine, pokoj s Jehovom a s jeho Synom je ešte dôležitejší. (Matúš 10:37)

Jozef sa rozhodne vystaviť svojich bratov viacerým skúškam, aby spoznal, aké majú srdce. Rozpráva sa s nimi drsne, prostredníctvom tlmočníka, a obviňuje ich z toho, že sú vyzvedači. Bratia mu na obranu hovoria o svojej rodine vrátane kľúčovej informácie, že majú doma ešte mladšieho brata. Jozef sa snaží zakryť svoju radosť. Jeho braček je naozaj nažive! Potom túto informáciu využije a hovorí: „Týmto budete vyskúšaní“ a dodáva, že ho chce vidieť. Neskôr si jedného z bratov necháva ako rukojemníka, kým ostatných posiela domov, aby priviedli najmladšieho brata. (1. Mojžišova 42:9–20)

Jakobovi synovia sa začnú spolu radiť nevediac, že Jozef im rozumie, a vyčítajú jeden druhému ten strašný hriech, ktorého sa dopustili pred 20 rokmi. Hovoria: „Nepochybne sme vinní kvôli nášmu bratovi, lebo sme videli tieseň jeho duše, keď si vyprosoval súcit od nás, ale my sme nepočúvali. Preto prišla na nás táto tieseň.“ Keď Jozef počuje, o čom hovoria, musí od nich odísť, aby nevideli, ako sa mu do očí tisnú slzy. (1. Mojžišova 42:21–24) Napriek tomu pokračuje v skúške, lebo si je vedomý, že pravé pokánie si vyžaduje viac než len ľútosť nad následkami nesprávneho konania.

Posiela bratov domov a necháva si Simeona ako rukojemníka. Prikazuje tiež, aby bratom do vriec s kúpeným obilím schovali peniaze, ktoré zaň zaplatili. Bratia sa vrátili domov a len horko-ťažko sa im podarilo presvedčiť Jakoba, aby im dovolil vziať jeho milovaného syna Benjamina do Egypta. Po príchode do Egypta čestne povedali Jozefovmu sluhovi, že vo svojich vakoch s obilím našli peniaze a že ich chcú vrátiť. Taká čestnosť bola obdivuhodná, ale Jozef potrebuje vidieť viac dôkazov o tom, že sa naozaj zmenili. Vidiac pred sebou Benjamina, takmer neovládne svoje dojatie, no pokračuje v skúške a nastražuje pascu. Vystrojí pre nich hostinu a posiela ich domov naložených obilím — do Benjaminovho vreca však dáva ukryť svoj strieborný pohár. (1. Mojžišova 42:26–44:2)

Pasca sklapla. Jozef posiela za bratmi svojich sluhov. Doženú ich a obvinia z krádeže pohára, ktorý sa nájde v Benjaminovom vreci, a tak sú všetci odvedení späť k Jozefovi. Teraz má Jozef jedinečnú možnosť zistiť, čo sú jeho bratia zač. Júda sa ujme slova, prosí o milosť a ponúka, že všetci jedenásti zostanú v Egypte ako otroci. No Jozef je neoblomný a odpovedá, že otrokom sa stane len Benjamin a všetci ostatní môžu ísť domov. (1. Mojžišova 44:2–17)

Júda neprestáva prosiť za Benjamina a dodáva tieto dojímavé slová: „Zostal po svojej matke sám a jeho otec ho miluje.“ Jozefa sa tieto slová bytostne dotýkajú, pretože on je starším synom Jakobovej milovanej manželky Ráchel, ktorá zomrela pri pôrode Benjamina. Jozef zrejme tak ako jeho otec s láskou spomínal na mamu. Možno práve preto mu je Benjamin taký blízky. (1. Mojžišova 35:18–20; 44:18–20)

Júda ďalej prosí Jozefa a dokonca ponúka za otroka seba namiesto Benjamina. Svoju reč uzatvára týmto srdcervúcim vyjadrením: „Veď ako môžem ísť k svojmu otcovi a nemať chlapca so sebou, a pozerať sa na nešťastie, ktoré postihne môjho otca?“ ​(1. Mojžišova 44:21–34) To je jasný  dôkaz, že Júda sa zmenil. Prejavil nielen kajúcny postoj, ale aj obdivuhodnú mieru nesebeckosti a súcitu.

Jozef už ďalej nevládze ovládať svoje city. Dáva príkaz, aby všetko služobníctvo odišlo, a rozplače sa tak hlasno, že ho počuť až do faraónovho paláca. Napokon konečne odhalí svoju totožnosť: „Som váš brat Jozef.“ Objíma svojich zarazených bratov a láskavo im odpúšťa všetko, čo mu spôsobili. (1. Mojžišova 45:1–15) Prejavil podobný postoj ako Jehova, ktorý je pripravený odpustiť. (Žalm 86:5) Prejavuješ rovnaký postoj aj ty?

Keď sa faraón dopočul, čo všetko sa odohralo v Jozefovom dome, navrhol Jozefovi, aby svojho zostarnutého otca spolu s celou rodinou presťahoval do Egypta. Netrvalo dlho a Jozef sa konečne stretol so svojím otcom. Padli si okolo krku a Jakob so slzami v očiach povedal: „Teraz som už ochotný zomrieť, teraz, keď som videl tvoju tvár, lebo si ešte nažive.“ ​(1. Mojžišova 45:16–28; 46:29, 30)

Jakob žil v Egypte ešte 17 rokov a práve v tejto krajine prorocky požehnal svojich 12 synov. Svojmu jedenástemu synovi Jozefovi udelil dvojité požehnanie, ktoré väčšinou prináležalo prvorodenému synovi — mali z neho vzísť dva izraelské kmene. A aké požehnanie získal Júda, ktorý kajúcnym postojom prevýšil svojich bratov? Dostal úžasnú výsadu: Z jeho rodovej línie mal vzísť Mesiáš! (1. Mojžišova, 48. a 49. kapitola)

Keď Jakob vo veku 147 rokov zomrel, Jozefovi bratia sa obávali, že ich vplyvný súrodenec sa im teraz bude chcieť pomstiť. Jozef ich však opakovane s láskou uistil, že nič také nemá v úmysle. Bol si vedomý, že za presunom rodiny do Egypta stál Jehova, preto bratom vysvetlil, že sa nemusia trápiť tým, čo sa stalo. A pripojil túto hlbokú otázku: „Či som na mieste Boha?“ ​(1. Mojžišova 15:13; 45:7, 8; 50:15–21) Jozef považoval Jehovu za dokonalého Sudcu. Akým právom by mal teda potrestať niekoho, komu Jehova odpustil? (Hebrejom 10:30)

Je pre teba niekedy ťažké odpustiť? Zvlášť náročné to môže byť vtedy, keď nám niekto ublíži úmyselne. Ale ak zo srdca odpustíme ľuďom, ktorí prejavia pravé pokánie, môžeme zaceliť mnoho rán — vrátane našich vlastných. Zároveň tým ukážeme, že máme vieru podobnú Jozefovej, a napodobníme príklad nášho nebeského Otca, Jehovu.