Manželia, ktorí slúžia ako zvláštni priekopníci v odľahlej časti Brazílie, sa dozvedeli o Valdire, ktorá pred 13 rokmi študovala Bibliu. Cestovali za ňou po prašnej ceste, prechádzali cez nebezpečné rieky, a keď ju našli, Valdira nadšene súhlasila s obnovením štúdia. No žila vo vzdialenej oblasti, a aby mohla študovať, musela sa nejako vynájsť. Hoci mala  mobilný telefón, jediné miesto s dobrým signálom bolo na poli, ďaleko od jej domu. Navyše študovať mohla až po deviatej večer. Len si to predstavte: mladá žena sedí v noci pri sviečke na poli a cez telefón študuje Bibliu.

Valdira cez telefón počúva aj nedeľné zhromaždenia. Na pole chodí s Bibliou, Strážnou vežou a spevníkom. Keď prší, vezme si aj dáždnik.

V marci cestovala takmer 100 kilometrov do miestnej sály Kráľovstva na mimoriadne zhromaždenie, na ktorom všetci prítomní dostali revidovaný Preklad nového sveta v portugalčine. Bola nesmierne rada, že aj ona má novú Bibliu. Keď ju bratia pochválili za úsilie pri štúdiu, povedala: „Ále, to nestojí za reč!“

Yukpovia sú Indiáni, ktorí žijú v Kolumbii. Predtým ako zvláštny priekopník Frank navštívil ich osadu, varovali ho pred miestnym náčelníkom Johnom Jairom, ktorý vyhnal viaceré evanjelikálne skupiny, ktoré tam chceli kázať. Raz, keď náčelník zistil, že jeden ich duchovný vyberá desiatky, začal strieľať do vzduchu a duchovný sa dal na útek.

Frank spomína: „Keď sme prišli do tejto osady, prvá osoba, ktorá nás počúvala, bola dcéra náčelníka Johna Jaira! Ukázali sme jej knihu Čo učí Biblia? a ona ihneď povedala: ,Do tohto náboženstva chcem patriť!‘ Potom utekala za otcom a oznámila mu, že sme prišli. Okamžite si nás dal zavolať. S napätím sme očakávali, čo sa stane. Skôr ako sme stihli niečo povedať,  náčelník riekol: ,Viem, že vaše náboženstvo je to pravé. Pred ôsmimi rokmi som na smetisku mesta Becerril našiel takú istú knihu, akú ste dali mojej dcére. Prečítal som si ju a odvtedy čakám, kedy prídete. Vedel som, že jedného dňa prídete. Chcem, aby ste mňa, moju rodinu a ľudí z osady učili z Biblie. U nás máte dvere vždy otvorené.‘“

„Po týchto slovách sa nám oči zaliali slzami. Zišla sa celá osada, všetci počúvali dobré posolstvo a John Jairo im tlmočil. Keď sme odchádzali, požičal nám oslíka, ktorý niesol našu batožinu. V súčasnosti vedieme vo viacerých osadách 47 štúdií so 120 ľuďmi  z kmeňa Yukpa. Sú medzi nimi aj John Jairo a jeho dcéry.“

José z Ekvádoru bol kedysi horlivý katolík. Napísal: „Jehovových svedkov som z celého srdca nenávidel. Desať rokov som ich prenasledoval. Štval som proti nim dav, fyzicky som ich napádal a obviňoval z toho, že sú zlodeji. Na policajnej stanici som si vyžiadal, aby som im mohol dať zámok na celu. Raz sme jednému svedkovi zničili auto. Inokedy sme im hodili do rokliny motorku.

 V roku 2010 som sa nakazil prasacou chrípkou. Doktor mi preto nariadil, aby som sa z domu vysoko v Andách odsťahoval do teplejšej oblasti na pobreží a tam sa zotavil. Šiel som na malú farmu, ktorá patrila mojej príbuznej, a skončilo to tak, že som sa musel o farmu starať sám. Cítil som sa osamelý a nemal som sa ani s kým porozprávať. No kto zrazu neprišiel na farmu?! Jehovovi svedkovia! A keďže som bol stále sám, dal som sa s nimi do reči. Prekvapilo ma, ako používali Bibliu. Zo zvedavosti som začal študovať. Po šiestich mesiacoch štúdia som prvýkrát navštívil zhromaždenie. Veľmi na mňa zapôsobilo, akí boli všetci milí a ako sa o mňa zaujímali. V duchu som sa pýtal: ,Žeby toto bolo pravé náboženstvo?‘ Robil som pokroky a v apríli 2014 som sa dal pokrstiť.

Trápili ma výčitky svedomia za to, že som svedkov prenasledoval. No Jehova mi dal príležitosť, aby som to do určitej miery odčinil. Na krajskom zjazde, ktorý sa konal 4. októbra 2014, so mnou jeden brat viedol interview o mojej minulosti, keď som bol ešte odporca. V rozhovore sa ma opýtal: ,Ak by si sa mohol niekomu z tých, ktorých si prenasledoval, ospravedlniť, kto by to bol?‘ Bez váhania som mu odpovedal, že by to bol brat Edmundo, ale neviem, kde by som ho našiel. Netušil som, že krajský dozorca zariadil, aby bol tento brat v zákulisí. Poslucháči boli dojatí k slzám, keď videli, ako sme sa s Edmundom objali a plakali sme.“

V páľave horúceho poludňajšieho slnka zvestovateľská skupinka sestier v Asuncióne v Paraguaji dokončila  svoj pridelený obvod. Rozhodli sa však, že predsa ešte prejdú niekoľko domov, ktoré boli neďaleko. Jedna sestra povedala: „Možno sa v nich niekto modlí.“ V poslednom dome privítala sestry pri dverách usmiata mladá žena a spýtala sa ich, či nie sú Jehovove svedkyne. Vysvetlila im, že pred mesiacom sa presťahovala za prácou z Bolívie do Paraguaja. Predtým než sa presťahovala, študovala Bibliu. Nikto v susedstve jej však nevedel povedať, kde by mohla nájsť Jehovových svedkov, a preto sa modlila: „Jehova, prosím, daj, nech ma tvoji svedkovia nájdu.“ Práve v ten deň prišli sestry a zaviedli s ňou biblické štúdium.