Pečate (alebo pečatidlá) boli malé nástroje, na ktorých bola nejaká rezba. Obyčajne sa odtláčali do hliny alebo vosku a mohli mať rôzne tvary. Niektoré boli v tvare kužeľa, iné mohli byť v tvare kocky, valca alebo dokonca v tvare zvieracej hlavy. Pečate sa dávali na dokument na označenie jeho vlastníka alebo ako ochrana, aby dokument niekto nesfalšoval. Používali sa aj na zapečatenie vakov, dverí alebo vstupov do hrobiek.

 V staroveku sa pečate vyrábali z rozličných materiálov, napríklad z kostí, vápenca, kovu, polodrahokamov alebo z dreva. Niekedy na nich bolo napísané meno majiteľa a jeho otca, prípadne titul majiteľa.

 Ak chcel niekto potvrdiť, že je autorom dokumentu, pripevnil naň trochu hliny, vosku alebo inej mäkkej látky a do tohto materiálu odtlačil svoje pečatidlo. (Jób 38:14) Keď pečať stvrdla, dokument bol takisto do istej miery chránený pred neoprávnenou manipuláciou alebo sfalšovaním.

 Niekedy sa pečať mohla zveriť inému človeku, čím dostal splnomocnenie, aby mohol konať v mene jej majiteľa. Tak to bolo napríklad v prípade egyptského faraóna a Hebreja Jozefa, ktorý bol synom izraelského patriarchu Jakoba. Jozef bol v Egypte otrokom a dokonca sa neprávom dostal do väzenia. No po istom čase ho faraón z väzenia prepustil a povýšil až do postavenia predsedu vlády. V Biblii nachádzame takýto záznam: „Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku.“ ​(1. Mojžišova 41:42, Katolícky preklad) Faraónov prsteň bol oficiálnym pečatidlom, a keď ho Jozef dostal, znamenalo to, že bol splnomocnený, aby sa pustil do svojej dôležitej práce.

 Kráľovná v starovekom Izraeli, ktorá sa volala Jezábel, použila pečať svojho manžela na intrigy proti Izraelitovi Nábotovi. V mene svojho manžela Achaba napísala listy niektorým starším mužom mesta a prikázala im, aby obvinili Nábota z toho, že preklínal Boha. Za taký zločin sa v Izraeli dával najvyšší trest, takže Jezábel proti tomuto nevinnému mužovi prakticky zosnovala justičnú vraždu. Keďže dala na listy kráľovu pečať, starší muži mesta vykonali jej príkaz. (1. Kráľov 21:5–14)

 Perzský kráľ Ahasver používal pečatný prsteň na potvrdenie oficiálnych výnosov. (Ester 3:10, 12)

 Pisateľ Biblie Nehemiáš píše, že izraelské kniežatá, Léviti a kňazi vyjadrili svoj súhlas s istou písomnou zmluvou tak, že na tento dokument dali svoju pečať. (Nehemiáš 1:1; 9:38)

 Biblia sa zmieňuje aj o dvoch prípadoch, keď bol zapečatený nejaký vstup. Keď bol prorok Daniel vhodený do jamy levov, „bol prinesený kameň a umiestnený na otvor jamy“. Kráľ Dárius, vládca Médov a Peržanov, ho „zapečatil svojím pečatným prsteňom a pečatným prsteňom svojich šľachticov“, aby Danielovi nemohol niekto nepozorovane pomôcť. (Daniel 6:17)

 Keď bolo telo Ježiša Krista dané do hrobu, jeho nepriatelia „zabezpečili hrob tak, že zapečatili kameň“, ktorý bol privalený k hrobu, aby sa do hrobu nedalo vstúpiť. (Matúš 27:66) Učenec David Turner vo svojom komentári k Matúšovmu evanjeliu píše, že ak išlo o oficiálne rímske pečatenie, „úradná pečať bola vtlačená do hliny alebo vosku na mieste, kde sa privalený kameň dotýkal hrobky“.

 Keďže zo skúmania starovekých pečatí sa môžeme dozvedieť veľa o minulosti, archeológovia a historici im venujú veľkú pozornosť. Historická veda, ktorá sa nazýva sfragistika alebo sigilografia a skúma vznik, vývoj, vyhotovovanie a používanie pečatí, sa stala dôležitým vedným odborom.